O mojej návšteve v základnej škole v Pezinku.
´Ako len rozpoviem príbehy o tom, čo sa udialo pred sedemdesiatimi rokmi, deťom od deviatich do štrnástich rokov?´
Cez fotografie. A cez príbeh malého dievčatka Miriam, ktorému pomohol nemecký vojak a jedna úžasná statočná žena.
A tak som jeden deň vošla za brány školy. ´Aspoň využijem moje pedagogické vzdelanie´, pomyslela som si. Postaviť sa pred deti rôzneho veku nebolo pre mňa jednoduché, ale deti počúvali. Zaujímali sa. Pýtali sa. Zapamätali si.
Keď ukážete mladú krásnu ženu na koni a potom premietnete jej fotku dnes, je to o živote. O tom, že tí, o ktorých hovoríme, boli kedysi plní života a dnes sú plní spomienok, ktoré môžu obohatiť všetkých navôkol.
Na konci som sa pýtala, ako sa zachovala jednoduchá ženička, vďaka ktorej dievčatko prežilo. Deti hovorili, že správne. Ale zaznelo aj niečo takéto: „Neviem, ako by som sa ja zachoval, či by som mal tú odvahu.“
Ktovie, keď raz budú tieto deti pred rozhodnutím, či majú pomôcť druhému človeku, aj keď ony by tým mohli niečo stratiť, možno si na rozpovedaný príbeh spomenú…
Komentáre sú uzavreté.