Vytlačiť článok

Príbeh Márie Vincencovej, ktorá počas vojny zachránila Máriu a Imricha Spitzerovcov.

Irena Foltánová

Irenka sa narodila v roku 1931 vo Francúzsku, kam jej rodičia Mária a Tomáš Rosenbergovci odišli za prácou. Doniesli ju k starým rodičom do dediny Prestavlky. Bola maličká, sama nevie, koľko mala vtedy rokov. Z tohto obdobia si pamätá len úlomky: ako bola doma, ako starí rodičia chodili na pole, že bola odkázaná sama na seba. Ako dedinské dieťa.

V roku 1935 prišla Mária Rosenbergová domov porodiť druhé dieťa, dcéru. Obe dievčatá zobrala so sebou do Francúzska. Ešte ani nie šesťročná Irena tam začala chodiť do školy, ale dnes by sa už nedohovorila, pamätá si len zopár slovíčok. „Ja som sa tam tak dobre učila,“ spomína. „Mňa stále mrzí, že sme stade prišli.“

Keď mala Irenka osem rokov, mama obe dievčatá doviedla k svojej matke a odišla späť do Francúzska. Ondelho vypukla vojna a manželia Rosenbergovci vybavovali cez Červený kríž, aby obe deti prišli za nimi, ale neúspešne. „Zostali sme teda u starkej,“ hovorí pani Irena. „Starká sa písali Vincencová.“

Mária Vincencová

Mária Vincencová bývala v domčeku na kopci neďaleko kostola. Dom bol dlhý a v jednom dvore bývalo päť spoločníkov. Pani Vincencová bývala „na vrchu, na konci“, mala izbičku a malú kuchynku, chliev, kde chovala prasa a kravy. V kuchyni mala posteľ a v izbe boli ďalšie tri či štyri postele. Do izby sa zmestil ešte jeden stôl a skrine.

Irenka bola najstaršia vnučka Márie Vincencovej. Jej sestra, dve sesternice aj bratranec boli mladší. Najmladší syn Márie Vincencovej bol len o deväť rokov starší ako Irenka. Pani Mária sa starala o všetky deti. Keď jej zomrel manžel, Irenkin starý otec, Irenka mala deväť rokov. Bolo treba robiť na poli a Mária Vincencová všetko zvládala sama. Irenka jej pomáhala. „To bola žena na pohľadanie,“ spomína pani Irenka so slzami v očiach.

Vo dvore žilo veľa ľudí a plno detí. Bolo im veselo. Dievčatá si šili bábiky z plátna. Iné hračky vtedy nemali.

Jedávali kapustu, fazuľu, mrvenicu, chlieb sa piekol raz za týždeň, piekli sa predplameníky /to boli ako langoše, len sa piekli v peci/. Mútilo sa mlieko, bolo maslo a cmar. Len to sa jedlo, čo sa vypestovalo a dochovalo. V obchode sa kupoval len petrolej, cukor a soľ.

Mária a Imrich Spitzerovci

Mária Vajdová a Imrich Spitzer sa zoznámili na gymnáziu v Košiciach. Imrich bol od Márie o rok starší. Vyštudoval v Prahe strojné inžinierstvo a Mária chémiu. Študovali v prvej polovici tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Mária potom pracovala v chemickej fabrike v Ústí nad Labem, Imrich pracoval na Slovensku zrejme pre železnice a keď prišla vojna, dostal výnimku ako hospodársky dôležitý Žid. Poslal telegram Márii, aby okamžite prišla na Slovensko, že sa s ňou chce oženiť, lebo má výnimku, a tak ju ochráni pred deportáciou. Údajne jej poslal z Martina do Ústí pre ňu taxík. V roku 1941 sa zobrali a žili v Bratislave. Mali falošné papiere, počas vojny sa teda Imrich Spitzer volal Ivan Soták a Mária Spitzerová bola Mária Sotáková. Na začiatku roka 1943 ich zatvorili, ale zrejme nie kvôli židovskému pôvodu, ale politickej činnosti. Imrich písal Márii listy z mužského oddelenia na ženské. Datované sú od začiatku roka 1943 do septembra 1943. Z väzenia išli manželia Spitzerovci, za vojny Sotákovci, do Serede.

Príchod Rosenbergovcov domov do dediny Prestavlky

Irenkin otec Tomáš Rosenberg musel narukovať, ale podarilo sa mu ujsť. Hoci sa vybral s manželkou Máriou na cestu, istý čas museli pracovať po majeroch v Nemecku. Kopali zemiaky, pracovali pri repe. Domov prišli pred Vianocami. V zime. Pani Irena si pamätá, ako ich čakali a prišli nadránom. „Až potom bolo povstanie,“ spomína pani Irena, ktorá presne príchod rodičov nevie datovať. Podľa týchto údajov mohli Rosenbergovci prísť domov v neskorej jeseni či zime roka 1943. Irenka so sestrou sa presťahovali k rodičom. Bývali neďaleko starkej Vincencovej.

Povstanie

Keď vypuklo povstanie, pamätá si pani Irena, ako išli vojaci zo Svätého Kríža do Handlovej. Ľudia z okolitých obcí prišli do dediny Prestavlky. „Po celej dedine bolo cudzích ľudí,“ spomína pani Irena. Aj k nim prišla bývať ich rodina. Keď odišli, prišli ďalší. Ľudia chodili hore-dole. „Jedna bola tehotná, aj porodila u nás,“ spomína Irena.

Spitzerovci – útek zo Serede a ukrývanie

Spitzerovci zo Serede utiekli v septembri 1944. Išli do povstania a potom sa ukrývali.

V Dolnej Ždani bývala príbuzná pani Vincencovej, pani Zámorová. Pani Vincencová ju volala jednoducho „tetka“ a k tejto tetke sa jeden večer vybrala. Zobrala so sebou vnučku Irenku. Bol zrejme september alebo október, pani Irenka si pamätá len na to, že nepršalo.

Išla som so starkou, nevedela som kam a ani po čo. Prišli sme do Zámorov a už tam čakali Ivan Skalický a jeho manželka Mária /medzitým si Spitzerovci znova zmenili meno na Skalický, tak si tiež cez vojnu hovorili, mali zrejme dve krycie mená, pod týmto menom si ich pamätá pani Foltánová/. Mali so sebou malý batôžtek. Boli veľmi sympatickí ľudia. Vybrali sme sa s nimi domov, do Prestavĺk. Potme. Po lúkach, nie po ceste. Došikovali sme ich k starkej a zostali tam.“

Všetko jedli, čo starká navarila. Chodbičkou prešli von na WC – latrínu, pri ktorej bolo hnojisko.

Spávali v izbičke na jednej posteli. Pani Vincencová dala mladej žene oblečenie typické pre Prestavlky. Kytle. „Šatku si vedela tak uviazať, že by nikto nepovedal, že nie je z dediny. Keby to boli Nemci sa dozvedeli, že je Židovka, vystrieľajú celú rodinu, možno celú dedinu ako Kľak a Ostrý Grúň,“ hodnotí situáciu Irena Foltánová. Prestavlky bola malá dedina, ale našli sa tam aj gardisti, aj ľudáci.

V malom domčeku bývalo osem ľudí. Vďaka tomu, že bol dom plný, nebývali u nich nemeckí vojaci, hoci v maštali mali kone. Situácia bola nebezpečná. V noci chodili do dediny partizáni, ale aj Nemci. Raz prišli Nemci, raz partizáni a pýtali chlieb, slaninu, teplé oblečenie, spodky.

Marienka nebola nápadná, lebo bola oblečená ako pani Vincencová. A čakala dieťa.

Páračky

Na dedine sa chovali husi a páralo sa perie v dome, kde bývala Irenka s rodičmi. Vybrala sa na páračky aj Mária Skalická, ktorá bola zvedavá. Bolo to na Mikuláša. Chlapci chodili s Mikulášom a prišli aj na páračky. Rozfúkali perie, všetky ženy očiernili. „Aj tá Mária mala taký zážitok. Ešte ju aj „dočiernili“, smeje sa pani Irenka.

Nebezpečenstvo

Raz v noci zabúchali nemeckí vojaci na dvere domu, v ktorom bývali Rosenbergovci s deťmi. Vošli dnu a automatom mierili na deti, ktoré spávali pri dverách domu. Hľadali partizánov.

Prišiel rozkaz, že muži musia narukovať. Medzi nimi aj Irenkin otec, narodený v roku 1908. „Už aj narukovali a na druhý deň dopoludnia chlapi prišli domov,“ spomína si pani Irenka. Mosty boli povyhadzované, trate znivočené, nemali sa ako dostať k vojsku, tak sa vrátili. Odvtedy sa však museli ukrývať chlapi po horách, lebo Nemci hľadali chlapov. V dedine zostali len starší muži. Chlapi mali v lese spravený z čečiny a dreva bunker, v ktorom bývali. Domov si chodili brávať potajomky potraviny. Do bunkra sa k chlapom chodil ukryť aj Ivan Skalický, teda Imrich Spitzer.

Raz bubnoval bubeník, že Nemci idú chodiť po horách. „Nemci inak do hory nechodili, lebo sa báli. Len popod horu hliadkovali,“ spomína si pani Irenka.

Otec poslal Irenku, aby išla chlapom do hory povedať, čo sa deje. „Zobrala som si kamarátku, aby išla so mnou,“ spomína Irenka. Akurát vtedy sa za chlapmi vybral do hory aj Ivan. Irenka naňho kričala a mávala šatkou. Bol však príliš ďaleko a nepočul ju. Pri jednom dome v kopci hliadkovali nemeckí vojaci, ktorí zbadali dievčatá a chceli na ne strieľať. Pán, ktorý v tom dome býval, im v tom zabránil. Ivan vošiel do lesa a Irenka sa vrátila domov.

Dlho to tam boli tí chlapi. Mali stráž. Raz jeden v noci strážil a zaspal, tak sa im búda v noci chytila. Potom sa chlapi posťahovali domov a každý sa ukrýval, kde sa dalo.“

Irenkin otec mal úkryt pod drevárňou. Každý večer sa dobre poobliekal a vošiel dnu. Zvonka bunker zamaskovali. V dome, kde bývala Irenka s rodičmi, boli vtedy už aj Nemci. Najprv „oficier sám“, potom ich bolo viac a nakoniec bol plný dvor koní. Nemci spali v izbe a rodina sa tlačila v kuchyni. V susedstve mali kuchyňu, kde sa varilo pre vojsko a dievčatá, vrátane Irenky, im chodili „bieliť zemiaky“. Aj im prali.

Niektorí nemeckí vojaci vedeli po česky a plakali, či voľakedy ešte rodinu uvidia, ako sa dostanú domov… „Strašné to bolo. Veď oni za to nemohli, že museli ísť bojovať. Či boli Nemci, či boli tí alebo tí… Ale boli všelijakí aj medzi nima, no.“

Jeden z vojakov neustále sliedil. Rodina mala izbu, kuchyňu a špajzku, ktorá bola na meter široká. Zvonku bolo okienko, ktoré otec pani Irenky zamuroval a zamaľovali ho. Tam si schovali potravu, šatstvo, obuv. Z kuchyne dvere zamaskovali kredencom. Tento vojak chodil po tom dvore a vyrátal, že ten meter niekde chýba. „Ale potom musel odísť na front a hovorili, že padol. Chvalabohu!“

Nad dedinou sa kopali aj zákopy. Keby niekto bol povedal, že pani Vincencová ukrýva Židov, neostane „vlas na vlase“.

Koniec vojny

Spitzerovci bývali u pani Vincencovej do konca vojny. Žili vo veľmi skromných podmienkach. Marienku si pamätá aj sesternica pani Vincencovej z Humenného. Raz išli po dedine nemeckí vojaci a Marienka ju schytila a ukryla v slamenom košíku pod senom, aj ona sa v tom sene ukryla a čakali, kým prejdú.

Keď Nemci odišli, všetci si vydýchli. V dedine boli dva týždne a potom museli už ustupovať. V samotnej dedine sa nebojovalo, len vyše hory hodili bombu, dodnes sa to miesto volá Bombová jama.

Topánky

Keď sa skončila vojna, Ivan zrejme sám musel odísť do Košíc. Otec pani Irenky mu do podrážok nabil veľa klincov, aby topánky čo najdlhšie vydržali. Vlaky nechodili, musel ísť pešo. Potom dal Ivan vedieť, že tie topánky naozaj vydržali dlhú cestu.

Život po vojne

Po skončení vojny odišli Ivan a Mária do Bratislavy, kde sa im narodila prvá dcéra Katarína a neskôr aj jej sestra. Istý čas žili v Prahe a potom znova v Bratislave. Raz pozvali Skalickí pani Vincencovú do Prahy na spartakiádu. Pani Katarína vtedy už študovala. Pamätá si, že prišla čiperná pani v kytliach.

O vojne a Prestavlkoch hovorili rodičia málo. Pani Katarína raz však objavila ich falošné papiere a začala pátrať. Vedela však len to, že sa rodičia po povstaní schovávali. Dôvod netušila. Dokonca až ako 15-ročná sa dozvedela, že je Židovka.

Pani Vincencovú však spomínali Skalickí často. Na Vianoce jej písali listy. Posielali si navzájom balíčky. Pani Katarína si pamätá, že raz prišiel balík s masťou a husou. Tú však už museli vyhodiť.

Keď pani Skalická v roku 1953 zomrela, pán Skalický sa znova oženil, obe dievčatá emigrovali v roku 1969 do cudziny, Anna je v Anglicku, Katarína v Nemecku.

O vojne sa nehovorilo

O tom, ako sa v rodine u pani Vincencovej ukrývali židovskí manželia, sa nehovorilo ani v Prestavlkoch. Pani Foltánová si dokonca myslí, že nikto z dediny nevedel, že sú Židia u nich ukrytí.

Len pred niekoľkými rokmi sa jej opýtala pani Vanišová, či je to naozaj pravda, že sa u nich židovskí manželia zachránili.

Je to pravda, povedala som jej, Valika, je to pravda. Nuž, hádam ma už nikto nezabije za to, že som najstaršia vnučka,“ zamýšľa sa pani Irenka.

Nový kontakt po dlhých rokoch

V roku 2007 po dlhých rokoch bez kontaktu sa pani Katarína Reckers vydala do dediny Prestavlky.

Ja som to mala stále v hlave. Vedela som o tých falošných papieroch a chcela som pátrať kvôli mojim dvom synom. Tak som si vravela, že sa tam ideme pozrieť.“

Vedela, že pani Vincencová už nežije, ale netušila, či nájdu niekoho z príbuzných. Na ulici stretli staršiu pani a tá pani ich okamžite odkázala na pani Foltánovú. Zazvonili a povedali, že sú dcéry od Imricha a Mérie Spitzerovcov. Pani Irenka okamžite vedela, o koho ide.

Keď prišli sem, manžel tu sedel na dvore na lavičky, a ona hovorí ´Ja som tu bola splodená´. Ja som začala plakať, to bolo také stretnutie, že si to neviete predstaviť. Hneď som pochopila, kto sú a čo hľadajú. To bola radosť!“

Prišli Katka a Anička, sestry. Ich maminka zomrela 41-ročná. Na všetko sa vtedy povypytovali.

To na to nikdy nezabudnem, ešte aj keď zomriem, tak budem tam na to spomínať,“ hodnotí prvé stretnutie s pani Katkou a jej sestrou Annou pani Foltánová.

Katarína Reckers má pocit, že sa stretli s blízkym človekom, pretože tu bola minulosť, ktorá ich spájala. Bolo to aj pre ne obe veľmi emocionálne, pretože ešte po mnohých rokoch našli niekoho, kto zažil vojnu a poznal ich rodičov.

Starká

Keď sa povie meno Mária Vincencová, znamená to pre pani Katarínu „starká“.

Tak sa o nej u nich doma hovorilo.

Starých rodičov Katka a Anička ako deti nemali a starká Mária Vincencová bola pre ne jediná „starká“.

Keby neboli starká, tak ja by som tiež nežila,“ Katarína Reckers.

Čin svojej starej mamy hodnotí ako správny aj pani Foltánová, ktorá má 87 rokov. Pri pohľade na jej fotku hovorí, že sa na ňu podobá…

Myslím, že mala nekonečne dobrú dušu.“

 

Komentáre sú uzavreté.