Príbeh Evy Hatalovej, ktorá ako vdova s piatimi deťmi zachránila rodinu Marchfeldovcov a Dezidera Löwyho.
Prvorodená
Jozefína Aksamítová sa narodila v Chorvátskom Grobe v auguste 1927 ako prvé dieťa Evy Hatalovej /1908/ a Jozefa Hatalu /1903/. Keďže bola prvorodená, jej otec si želal, aby sa volala po ňom: Jozefa. Stará mama si však priala vnučku Máriu. V tej dobe sa dieťa krstilo hneď po narodení a keďže sa krstná mama volala Mária, malé dievčatko dostalo meno po nej. „A tak ma na dvore, na ulici, doma volali Mara. V škole ma však zapísali podľa úradného mena,“ spomína si pani Jozefína. „Celá dedina ju volala Marka a pod tým menom ju aj poznali,“ hovorí syn pani Jozefíny Igor Aksamít.
Pani Hatalová porodila osem detí, tri zomreli. „Chodila som na cintorín, nosila som kvietky,“ spomína si pani Jozefína. Pamätá si mená dvoch sestričiek: Klárka a Betka.
Nový dom na samote
Hatalovci si postavili vlastný dom na svojom pozemku. Dom bol od iných domov ďaleko, bola to oblasť, kde ešte nikto nestaval, len zo tri domy stáli na blízku. Údajne ľudia nosili na svoje stavby materiál po grófovi Esterházym, ale pán Hatala aj pracoval. V Dynamitke.
Dom bol maličký. Jedna izba, v ktorej všetci spávali a vedľa nech kuchynka. Keď začali chovať prasa, pán Hatala vybudoval komoru a udiareň. Mäso sa nasolilo a vyúdilo.
Rodina žila z toho, čo si dopestovala. Každý zdedil kúsok poľa, záhumenicu a Hatalovci si zasadili zemiaky, fazuľu, kukuricu pre prasa, ktoré sa zabilo, „vytopila sa masť, slanina“, boli oškvarky, piekli pagáčky a mali aj sliepkam čo dať. Piekli sa lokše a keďže s chovali husi, masť sa používala na pečenie, varenie, aj sa namastil „chleba krajíc“. „Keď sa péklo, sa pékli aj osúchy. A štyri chleby. A na tie štyri také malé bochníky tato ešte košík uplietol,“ spomína si pani Jozefína na roky detstva.
Otcova smrť
V roku 1941 rodinu zasiahla tragická udalosť. Otec rodiny a manžel pani Evy Jozef Hatala zomrel. „Ešte viem, že prišiel z roboty domov,“ spomína pani Aksamítová. „Viem, že sme boli v kostole, nejaké litánie boli, keď sme sa vracali domov, oproti mne išla jedna pani, tej som husi pásavala, tá mi povedala, že otec zostal veľmi zle, že mu zavolali doktora. A toho doktora som aj stretla, už išiel od nás. Kým som ja prišla domov, zomrel.“
Dva – tri dni po ňom zomrel aj jeho otec. Bola to v rodine obrovská tragédia. Pani Hatalová akurát bola v nemocnici s najmladším synom Kamilom, ktorý bol chorý.
„Otecko nebol ani nízky, ani vysoký. Voči nám bol veľmi dobrý. Keď sme mu aj pošľapali v záhradke, nikdy nás neudrel.“ Tak si pani Jozefína pamätá na svojho otca Jozefa Hatalu.
Vdova
Eva Hatalová zostala teda sama s piatimi deťmi: Jozefínou, Ondrejom, Jozefom, Ruženou a Kamilom. Po smrti manžela musela ísť do práce. K murárom. Volali sa Peterajovci a začali stavať nové stavby. Nosila vedrá malty, piesku, štrk, čo bolo treba. Bola to silná a veľmi pracovitá žena. Jozefa ako najstaršia pomáhala pri výchove súrodencov a chodila s mamou pracovať k sedliakom, ktorí si ich najímali. „Naše mamy chodili robiť gazdom a takto sa živili,“ hovorí nevlastná sestra pani Jozefíny Bernardína Jendeková. Väčšinou sa pracovalo vtedy len za polievku. „Keď boli nahnevaná, tak aj povedali, že chodili sme robiť za polievku a deťom som nemala čo dať jesť.“ spomína vnučka Evy Hatalovej Iveta Gašparovičová. „Babka boli na poli a deti si pomáhali navzájom. Ondrej ako prvý chlapec mohol ísť ako jediný z rodiny študovať, všetci naňho robili. Bol lekárom a riaditeľom nemocnice v Topoľčanoch.“
Detstvo
„Ako deti sme sa bili, keď dostal niekto väčší krajec chleba. Sme mu ho aj uchytili, keď sme skorej zjedli a nebolo čo, tak sme sa aj pobili. Ale na druhej strane sme sa spolu aj hrávali. Také gramorky boli guľaté. To sa po zemi kotúľalo a „veli, veli šic“, takú jamku sme spravili a kto do jamky trafil, zaťapkalo sa mu.“
Pani Jozefína chodila najprv do školy v Chorvátskom Grobe, neskôr do Bernolákova. Tam začala chodiť do meštianky. „Došli Maďari a vyhnali nás,“ spomína si pani Jozefína. Musela sa teda vrátiť do Grobu, lebo Bernolákovo obsadili Maďari. „Ale nie na dlho. Keď fronta postupovala, tak ich zas vyhnali.“
Keď už mohla ísť pani Jozefína do práce, hneď sa zamestnala, aby pomohla matke. Začala pracovať v káblovke.
„Ja neviem, čo sme to robili,“ zamýšľa sa. Tvár sa jej zrazu rozjasní a hovorí: „Patróne sme nabíjali, patróne, vidíte, spomenula som si. To bola ešte vojna. Lebo sa robili patróne v tej fabrike, v tej Dynamitki…. Náboje.“
Vojna
„Skovávali sme všecko. Báli sme sa, keď išli tí vojaci, že nám to zeberú. Že nebudeme mať zajtra ani čo si do huby zesť.“ Tak si pamätá príchod vojakov pani Jozefína. „Kávy lebo mlieka. Kozu podojiť. Vidíte, kozu sme chovali, aby bolo mlieko. Mala raz štyri kozlence! Naraz. Ale to boli také malé kozliatka, nosila som ich na rukách a som ich hladkala. Hrala sa s nimi. Jak bábiky že boli maličké. Štyri naraz ich mala! Neviem, či si viete predstaviť kozu…“ pani Aksamítovej sa postupne v mysli objavujú rôzne spomienky z detstva.
„Čierna Voda sa kopala, čo tečie. Čierna Voda menom, čo tečie poza Vajnory. Kopali ju robotníci z dediny a z okolia a potom tam došli Židia a tí kopali aj Čiernu Vodu. Ale keď už voda tiekla, tých Židov začali brať,“ tak si pamätá pani Jozefína.
1944
„Asi v polovici októbra roku 1944 v neskorých večerných hodinách doviedli k nám páni Miloš Zeman a Ján Borovský, tunajší obyvatelia, nám v tom čase neznámu rodinu židovského pôvodu za účelom ukrytia na neurčitý čas. Bola to rodina Ing. Marchfelda, pán s manželkou a asi 5-6 ročnou dcérou a brat pani Marchfeldovej, asi 30-ročný slobodný pán Dezider Löwy z Piešťan.“
Pani Jozefína spomína, že boli z Malaciek. Dievčatko volali Márika. Tak ju potom volala aj ona.
„Spomínali nejaké kanále a že ich v noci viedli. Nejaký chlap bol s tými Židmi, to ja už neviem, kto to bol,“ potvrdzuje spomienky pani Jozefíny jej neter Iveta Gašparovičová, ktorej o vojne rozprávala Eva Hatalová, jej stará mama. „To meno si nepamätám. Ako decko som to aj tak vnímala, že babka rozprávku rozpráva. Ale toto vím, že sa to stalo.“
Najprv boli zrejme v komore, aby ich nikto nevidel. Spávali na „strožochu“, naplnenom pilinami /matrac/. V noci mohli vyjsť aj na povalu, kde mali Hatalovci zrno, fazuľu. Komora nebola veľká. Bol tam postavený jeden sporák z tehál, pec, kde sa piekol chlieb. „Mamička piekla štyri chleby, aby nám vydržali týždeň. Keď sa Nemci vracali, všade sliedili okolo. Kde sa dymí, čo sa tam robí, hneď by boli bývali na dvore.“ WC vynášala pani Hatalová vo vedrách. Ukrývaní Židia nemohli vychádzať von, len v noci, aby ich nikto nevidel. „Tá naša rola sa ťahala dole a to bolo od dediny preč. Tam boli takí istejší, že ich tam nikto nevidí. A keď museli kopať tú vodu, aby pritiahli do toho Dunaja, tak to tam trochu poznali tí Židia, tak vedeli, pokiaľ môžu ísť.“
Všetko muselo byť pozatvárané. Aj brána. Aby sa nikto nedostal ďalej, ako k bráne. Keď bolo treba, volali z ulice.
„Naša rodina bývala von z dediny. Nemali sme ani elektrinu. Obývali sme iba dve miestnosti. Izbu a kuchyňu. Do izby uložila mama túto rodinu a ja som celý čas až do fronty prespávala u svokry pána Borovského, ktorý ich k nám doviedol. Ostatní súrodenci aj s mamičkou spávali a aj väčšinu dňa sa zdržiavali v kuchyni.“
Hoci boli na izbe dve okná, ukrývaná prenasledovaná rodina v nej žila a nik sa nebál. Nakoľko dom bol mimo obce, jeho obyvatelia vždy hneď videli, že niekto ide.
Úkryt vo Vajnoroch
„Mamička chodila do tých Vajnor, tam, kde boli tí Židia predtým ubytovaní, nechali nejaké peniaze,“ hovorí pani Jozefína. Jej mama ich nosila po malých čiastkach, aby za ne kúpila jedlo. „Peniaze mali, len nemohli ísť s nimi nikde. Ani na verejnosť.“ A tak pani Hatalová chodila k rodine, u ktorej boli predtým Marchfeldovci ubytovaní, a vždy doniesla financie na kúpu potravín. Takto uživila nielen prenasledovaných Židov, ale aj svoje deti. Navzájom si pomáhali.
„Babka spomínali, že im pomáhali aj Tutoroví, tetka Marcinka že im dávali fizuľu, aby mohli navariť, lebo babka boli vdova a päť detí, takže nemali bohvíčo,“ hovorí pani Iveta. „Aj my sme sa mali lepšie,“ hodnotí vojnové obdobie pani Aksamítová. „Potrebovali sme aj my pomoc, aby sme od hladu neumreli.“
Cigánka
„Na čerstvý vzduch mohli ísť iba v noci, aj to so strachom, aby ich nik nezbadal. A predsa sa stalo. Neďaleko, asi 400-500 metrov od nás bývala rodina miestneho cigána. Raz v nedeľu poobede jeho manželka – ušiel jej do hostinca – prišla pod naše okná a zízala dnu a zazrela niektorého z našich hostí. Ja som v kuchyni čítala a zrazu len, keď vošla dnu a rovno do izby, musela som ju zastaviť. Samozrejme, že sa nedala. A tak šťastie, že som mala viac sily a násilím som ju vyhodila, čo mi nedarovala. Vykričala, že jej muž je zavretý u nás.“
Márika
Pani Jozefína spomína, že sa s Márikou hrávala s bábikami, robili lokše z blata, len aby ich nik nevidel, boli najčastejšie v humne. Vekom bližšie bola Márike Ruženka, mladšia sestra pani Jozefy. „Nesmeli nás vidieť, lebo to som mala tak nakázané, že keď sa budú pýtať, kto je to, tak mám povedať, že je to moja mladšia sestra. A hotovo. Viem, že som ju mala rada jak naozajstnú sestru.“
Nemci
Nemci cez Chorvátsky Grob len prechádzali. Tu sa nebojovalo. Všetko sa schovávalo, aby nič nebolo na očiach. „Mamička vždycky prišla se strachem, lebo by došla nielen o majetok a peniaze, ale o rodinu, o nás.“
Pani Hatalová Ivete Gašparovičovej, vnučke, vravela, že Nemci prišli aj do jej domu. „Ja si toto všetko pamätám, ako babka hovorili, že ich schovávali do hnoja. Tá malá, došli Nemci, že jej dali friško ručník, lebo že ona bola taká nosatá, v hnoji mali jamu vykopanú, tam mali dekel a keď išli Nemci, nahádzali na to slamu a že tí Židia boli v hnoji poschovávaní. Že ich tam zadeskovali. Došel Nemec aj dovnútra aj se samopalem, že chodil po tej jednej izbe a ani nich nenašli, týchto Židov. Tí Nemci boli na dvore! Nemci boli normálne na dvore a Židia v hnoji. Já sem kukala, že babka, to ste sa nebáli, že vás tí Nemci vystrílajú? Tak friško tí Nemci došli, že nevedeli ani jak friško. A že malú schovala potom za skriňu.“
A ďalšia nebezpečná situácia nastala, keď brat pani Jozefy našiel nejaké hodinky a pre ne si prišiel k nim nemecký vojak. To sa však obišlo bez konfliktov. „Babka hovorili, že Nemci utekali. Došli, pokukali, pobrali, čo videli na jedenie a pitie a utekali preč. Rusi ich hnali.“
„Došli Rusi a jeden ma dvihol, tancoval a hrali na harmonike.“ hovorí o tomto období pani Bernardína.
Hodinky
Marchfeldovci boli u pani Hatalovej do konca vojny. Keď odchádzali, ako vďaku im darovali švajčiarske hodinky značky Ogiwa. Pani Hatalová dala tie hodinky do trúby, zrejme sa bála,že jej ich niekto ukradne. Zabudla na ne, v peci aj kúrila. Potom si na ne spomenula. Hodinky sa zachovali a sú funkčné dodnes.
Dezider Löwy
Podľa stránky Ústavu pamäti národa, kde nájdeme všetky arizované podniky, Dezider Löwy vyrábal so svojím bratom v Piešťanoch pálený lieh. Dezider, ktorý vďaka pani Hatalovej prežil vojnu, ponúkol jej najstaršej dcére pani Jozefíne Aksamítovej prácu. „Predým im to zobrali gardisti, až potom im to vrátili. Tam sa predávala pálenka. Tam sa aj vykupovalo ovocie z okolitých dedín. Dali sa peniaze, napísala som lístok, koľko toho bolo, čo to stojí. Aj len za pár korún,“ hovorí o svojej práci pani Jozefína.
Pán Löwy bol slobodný a pani Jozefíny sa opýtal: „Marienka, Marka, ja viem, že som pre vás starý, ale opýtam sa vás, nevydali by ste sa za mňa?“ „Ja som sa začala smiať,“ hovorí pani Jozefína. „Pán Löwy mohol mať 30 – 35 rokov.“ Na tú dobu bol starý mládenec. „Tak ste si ho nezobrali?“ pýtam sa. „Ne, ne ne,“ dôrazne hovorí a krúti hlavou.
Druhé manželstvo Evy Hatalovej
Pani Hatalová nezostala s piatimi deťmi sama. Vydala sa za pána Jurkoviča. Ten mal z prvého manželstva Bernardínu a Jozefa. Potom si zobral vdovu, ktorá mala dcéru Otíliu a s ňou mal Emila. A ako tretiu si zobral pani Hatalovú, ktorá mala päť detí a spolu mali ešte dve deti. O Otíliu sa neskôr starala jej krstná mama. Teda u Jurkovičovcov bolo desať detí, samozrejme, niektoré už dospelé.
Správy o zachránených
Márika si urobila vysokú školu a asi dvakrát bola pani Hatalovú navštíviť. Všetci však odišli. „Dopočula som sa, že Márika, to je to dieťa, ktoré sa u nás ukrývalo, skončila medicínu a odišla do USA. Chodí občas na dovolenku. Bola by som veľmi rada, keby to bolo možné, vypátrať ju a stretnúť sa s ňou. Jej rodičia si po vojne zmenili meno na Marko. V Malackách mali stavebnú firmu, z ktorej po oslobodení nenašli nič. Brat pani Marchfeldovej, ktorý si zmenil meno z Löwy na Letko, po znárodnení jeho podniku v roku 1948 odišiel.“
Deväťdesiate roky
Máriku pani Aksamítová spoznala . Niekde ju musela vidieť. Bolo to zrejme v deväťdesiatych rokoch. Prišla asi na Slovensko ako lekárka na nejaký kongres. „Niečo tu robila, ale či tu zostala, neviem,“ hovorí Iveta Gašparovičová. „V nejakej lekárskej komore, že je veľká šéfka tam.“ A tak dnes už rodina záchrancov so zachránenými a ich potomkami kontakt nemá.
„To bolo nebezpečné, veď sme riskovali životy. Sme kresťania – katolíci, veríme v jedného Boha, tak prečo by sme mali tých ľudí my, z našej vôle…, keď veríme v jedného Boha. Však ten je nad nami nad všetkými. Ten nás bude súdiť za to, čo robíme. A tých tiež, čo im takto zle robili. Kto, kto bude vinovatý za tú vojnu, povedzte!“ Jozefína Aksamítová
„V rodine sa o udalostiach, ktoré sa odohrali cez vojnu, hovorilo veľmi málo. „Matka bola žena činu. Robila, robila, robila. Málokedy sa zastavila, že by si zaspomínala. Takéto spomínanie prišlo až niekedy, keď už bola na dôchodku a začala sa jej obnovovať dlhodobá pamäť. Začala spomínať, ako bolo, čo bolo, až ja som teraz objavil jej rukou písané svedectvo. Treba vysloviť úctu k tomu, pretože dnes už neviem, či by sme sa s niečím takým stretli. Svojím spôsobom je to nesmierne úctyhodné hrdinstvo z ich strany. Na tie pomery, ktoré vládli, na to, aké oni mali možnosti prežitia, čo sa týka stravovania, uživenia, predsa tam bolo päť hladných krkov! Neviem si to celkom dobre predstaviť, ale všetka česť. To sa ťažko aj komentuje v dnešných dobách.“ Igor Aksamít
„Na to, že boli sama, mali aj odvahu. Päť detí na krku a schovávať cudzích ľudí…. Klobúk dole.“ Iveta Gašparovičová
„Strach som mala vždy, odkedy sme Židov schovávali, že ich objavia. A že čo moja rodina… Ale keď bolo treba niečo urobiť pre druhého, vždycky som bola všade ochotná potom.“
Jozefína Aksamítová pôsobila dlhý čas ako pôrodná asistentka a jej rukami prešlo veľa bábätiek.
Víťazoslav Siegfried Marchfeld bol stavebný inžinier a spolumajiteľom pálenice v Holíči. Zmenil si meno na Marko a zomrel v roku 1963. Pochovaný je na neologickom cintoríne v Bratislave. O ďalších zachránených bližšie informácie nemáme.
(c) Dagmar Mozolová
Ak by ste chceli použiť akékoľvek informácie z článku na komerčné účely, prosím, kontaktujte ma.
Text autorizoval Igor Aksamít, syn Jozefíny Aksamítovej.
Komentáre sú uzavreté.