V Michalovciach žije pani Anna Plišová. Jej rodičia Pavel a Zuzana Smrigovci bývali na konci dedinky pri židovskom cintoríne. V rodine boli tri deti – ona, sestra a brat, jeden brat zomrel.
Pani Anna si veľa pamätá, veď v roku 1944 mala šestnásť rokov.
Pani Anna si pamätá, ako k nim prišli prenasledovaní ľudia – vliezli cez okno. Jej otec o tom nevedel, ale bolo mu ľúto vyhodiť ich, a tak im urobil úkryt v pivnici, do ktorej sa vchádzalo cez komoru, kde boli priehradky na obilie. Tie sa naplnili obilím, takže vchod do pivnice nebolo vidieť – a práve cez tieto priestory mohli v noci a v prípade nebezpečenstva vychádzať von na cintorín.
So Šimonovičovcami zostali v kontakte, ale neskôr po vojne im začali prichádzať pohľadnice z Izraela…
Príbeh záchrany Eugena a Bélu Hartmannovcov z Rožkoviec v rodine Fogarašovej v dedine Oľšavica.
O Oľšavici som počula viackrát za desať rokov, čo pracujem na Encyklopédii spravodlivých. Počas druhej svetovej vojny v tejto dedinke pri Levoči pôsobil grécko-katolícky kňaz Michal Mašlej, ktorý si vybudoval dôveru u svojich veriacich, a tak ich mohol poprosiť, aby pomohli prenasledovaným ľuďom, ktorí klopali na dvere fary.
Takto sa dostali do rodiny Fogarašovej Eugen a Béla Hartmannovci.
V máji 2024 som navštívila v Spišskom Podhradí 93-ročnú Helenu Feckovú, ktorá si pamätá týchto dvoch mužov v ich rodine, aj to, ako „starý celý deň ležal a mladý, ktorého volali Janík, pomáhal jej otcovi a švagrovi“.
Svoje spomienky na rozprávanie starej mamy rozpovedala aj dcéra pani Feckovej, lekárka v Spišskom Podhradí Alžbeta Mačugová a jej neter Adriana Suchá, ktorá históriu svojej rodiny zachováva a navštívila Hartmannovcov v USA.
Príbeh s poradovým číslom 200, príbeh o záchrane dvoch malých chlapcov som nahrala na východe Slovenska, kde som sa stretla s 84-ročným pánom Igorom. Druhým miestom, kam som vycestovala, bola Banská Štiavnica, kde som navštívila Miroslavu Varecovú, vnučku pani Urblíkovej, ktorá na ceste záchrany Igora a jeho brata zohrala významnú úlohu. Práve u nej sa ukrývala jeho mama, aby bola svojim synom nablízku. Oni dvaja sa ukrývali v tom čase v bezpečí kláštora sestier vincentiek na Piargu.
Igor a jeho brat sa ukrývali v sirotinci u sestier vincentiek, ich otec bol ako vojak v povstaní a mama bývala istý čas u Valérie Urblíkovej.
zdroj: vincentky.sk
Pátrala som aj po svedectve rehoľných sestier, ale v čase vysielania som nič nezistila. Skôr by bolo prekvapením, keby sa niečo bolo našlo – záznamy o záchrane židovských detí nik nepísal.
Po odvysielaní príbehu mi napísala sestra Marianna:
„Pred nedávnom som dostala Váš mail, v ktorom ste žiadali o informáciu o sestrách vincentkých v Piargu – Štiavnické bane, či cez vojnu ukrývali židovské deti. Nemala som žiadne podklady – len predpoklady, že ak sa na ne niekto obrátil v núdzi, určite deti prijali – aj keď s rizikom.
Akoby zázrakom som o pár týždňov dostala informáciu od sestry, ktorá bola u nás na návšteve. Bolo to na sviatok svätého Vincenta – 27. septembra. V ten deň vraj mal Otec biskup Haľko v médiách omšu a v homílii spomínal sestry vincentky v Žiline, ako zachránili niekoľko detí.
Večer mi o tej homílii vravela, a pritom si spomenula, že keď ona bola istý čas – asi v rokoch 2001 – 2004 v Mendryke, okr. Litomyšl, prišli tam dvaja páni s veľkou kyticou bielych ruží. Hľadali sestričku, ktorá pôsobila v Piargu.
Bola to sestra Gráta, obč. menom Mária Vražičová. Ako postulantka a neskôr ako mladá sestra pôsobila v Piargu. Jedni židovskí manželia tam v čase vojny priniesli dvoch celkom malých chlapcov a prosili, aby ich sestry ukryli v sirotinci. S veľkým rizikom to sestry urobili a sestra Gráta sa o nich starala. Vraj to ani všetky sestry z opatrnosti nevedeli, že sú to Židia. Rodičia povedali vraj, že oni sa ukryjú v lesoch. Tí páni boli asi v veku 50 – 60 rokov a boli z východného Slovenska, nevedela presne či z Košíc či z Prešova. Boli vraj veľmi dojatí z toho. Nebola svedkom celého ich rozhovoru so sestrou Grátou, len si pamätá tú ich návštevu.“
A tak sa už odvysielané slová pána Igora, ktorý si neprial zverejniť priezvisko, potvrdzujú v slovách z mailu, ktorý mi prišiel.
21 mesiacov prežili v horách. Ale boli aspoň spolu ako rodina. Potom sa ich cesty rozišli. Otca Aurela Rosenthala zobrali do koncentračného tábora, matku Martu do väznice. Neskôr ju zavraždili. „„My dve sa už neuvidíme. Nezabudni na mňa,“ to boli slová, ktorými sa s malou dcérkou lúčila.
Vierku a Denisku zobrala k sebe domov pani Pellerová zo Spišskej Novej Vsi. V jej dome sa obe sa zachránili. Po vojne sa vrátil otec.
V lete 2021 som mala možnosť navštíviť s pani Denisou rodinu jej záchrancov a miesta, na ktorých sa udalosti odohrali. Našli sme pamätník, kde bola zavraždená jej mamička.
Je bolesť, ktorá nezmizne nikdy. Hlboko obdivujem ľudí, ktorí sa vzopreli a napriek tomu ťažkému, čo prežili, dokázali žiť plnohodnotný život plný posolstva. Taká je pani Nikodémová.
V roku 2015 som sa stretla so sestričkou Vilmou Čermaňovou z Kongregácie školských sestier de Notre Dame. Rozprávala mi o sirotách, o ktoré sa pred vojnou v kláštore starali a počas vojny sa medzi ne ukrylo aj niekoľko detí, ktorým hrozilo nebezpečenstvo. Medzi nimi aj Peter Lipa, náš úžasný džezový spevák, hudobnîk, ktorého mamička bola katolíčka a otecko židovského pôvodu.
Pán Lipa pred tými rokmi nechcel o tom hovoriť, ale na jeseň 2021 sme sa stretli.
A tak som otvorila príbeh z kláštora v Kláštore pod Znievom a Prešova o statočných ženách a strate otca.
Mária Candráková z Merašíc sa narodila v roku 1929 a keď mala šesť rokov, kočíkovala malé bábätko, Tomáša Reichentala. Jej otecko bol „bírešom“ na hospodárstve Reichentalovcov v dedinke Merašice, staral sa o hospodárstvo, o kone, robil, čo bolo potrebné. Reichentalovci mali aj obchod a Tomi Reichental má dodnes krásne spomienky na rané detstvo. Žiaľ, ako šesťročného ho vyhodili zo školy, a tak musel ísť do Nitry do židovskej školy, kde prvýkrát zakúsil nenávisť – deti doňho hádzali kamene, pľuli. Potom sa začali deportácie a zobrali aj jeho babičku a dedka, to boli udalosti, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Svoj príbeh napísal do knihy Chlapec z Belsenu, pretože hoci jeho rodine pomohli statoční ľudia, medzi nimi aj rodičia pani Candrákovej Ďurejovci, nakoniec sa dostal s mamou a bratom Mikulášom do koncentračného tábora. Rodina Reichentalová prežila – otec, mama, dvaja bratia. Žiaľ, 35 ďalších rodinných príslušníkov sa z koncentračných táborov nevrátilo.
Príbeh o ceste rodiny Reichentalovej za novým životom rozprávajú Tomas Reichental a Mária Candráková.
Mária Jurušová mala v roku 1944 sedemnásť rokov, keď musela s rodičmi a súrodencami odísť z Humenného do dedinky Ptičie. Blížil sa front a boli evakuovaní. Akurát vychádzali z kostola, keď pred domom, v ktorom bývali, zastal voz. Prišla jej najstaršia sestra Margita a doviezla malé dievčatko, ktoré sa volalo Veronika.Veronika mala v tom čase šesť rokov a jej oboch rodičov deportovali do koncentračného tábora. Ona sa vtedy hrala u susedov s deťmi, a tak sa vyhla deportácii. Služobná Mariška ju doviedla z Michaloviec do Hrušova k známym jej rodičov, veľkostatkárom Garajovcom.
Avšak Veroniku v Hrušove ľudia poznali, keďže sa rodiny často navštevovali. A tak ju Mariška, ktorá u Garajov slúžila, zobrala k svojím rodičom Jakubovcom.
Veronika sa takto zachránila, ale jej rodičia sa nevrátili. Po vojne odišla bývať k rodine a Jakubovci nikdy nezabudli na dievčatko, ktoré sa stalo na istý čas ich ďalšou dcérkou. Mária Jurušová ju dodnes spomína ako svoju malú sestričku.
Alžbeta Horáková má 98 rokov a v spomienkach sa často vracia do čias, keď do jej rodiny pribudla malá Katka. Pani Horáková v tom čase bola slobodná a pracovala v rozhlase.
Dozvedela sa o malom dievčatku, ktoré malo v máji 1944 rok. Jeho mamička Aurélia opustila Katku aj jej dvoch súrodencov a musela sa ukryť, lebo jej hrozila deportácia. Ich otec Ján Balaďa, rozhlasák, išiel do Banskej Bystrice, kde pracoval v povstaleckom hnutí.
Najstaršiu Vierku si zobrali Šimkovci, stredného Ivana hlásateľka Zlata Pavlisová a najmenšiu Katku zobrala po dohode s rodičmi k sebe domov, do Urbanovičov, Alžbeta Horáková.
Svoje spomienky vyrozprávali Alžbeta Horáková a Katarína, rod. Balaďová.
Príbeh z obdobia vojny rozpráva slovenský spisovateľ Mišo Kováč Adamov.
Mal 11 rokov, keď k nim prichádzali rôzni ľudia. Zostali jednu noc, dve, tri, niektorí týždeň a išli ďalej. A raz prišli tri tetušky. Tie zostali asi pol roka. Písal sa zrejme rok 1942 a keď utíchli deportácie, odišli k svojim rodinám. Ich synovia mali výnimky ako hospodársky dôležití Židia. A potom vypuklo povstanie a pre Židov to znamenalo, že sa musia ukrývať.
Tri tetušky prišli do Kováčov znova. Tentokrát už aj so synmi, s nevestami, deťmi, po čase mladí odišli a u Kováčov zostali tri staré panie a jedna nevesta s dcérou.
