Príbeh v Rádiu Slovensko Vytlačiť článok

Príbeh záchrany Henryho Lövingera, pána Šimkovica a Bubiho Rotha v rodine Anny a Štefana Sťahelovcov v Cabaj – Čápore.

Anna a Štefan Sťahelovci

Anna a Štefan Sťahelovci bývali po svadbe u Štefanových rodičov Sťahelovcov v Cabaj – Čápore. Mali štyri deti, ale keď sa im narodili prvé tri /Jaroslav v roku 1935,  Erika v roku 1937 a v roku 1940 Vladimír/, rozhodli sa, že si postavia dom.  Na Štedrý deň roku 1949 sa im narodila dcéra Eva, dnes Kollárová, ktorá na svojich rodičov a starých rodičov s láskou spomína.  Prišla do rodiny už v novom dome, do ktorého sa Sťahelovci nasťahovali po vojne. Na stole slávnostná štedrovečerná večera,  ktorú zbalili rýchlo do obrusu a v dome zostala len jej matka Anna a babica. Rodina čakala na správu o narodení poslednej dcéry a vnučky v starom dome, kde bývali všetci ešte počas vojny. Tá sa skončila v roku 1945.

Starý dom

U rodičov Štefana Sťahela bývali počas vojny Anna a Štefan s deťmi Jaroslavom, Erikou a Vladimírom. Typický vidiecky dom s prednou, strednou a zadnou izbou bol domovom siedmich ľudí. Vzadu bola ešte „žombora“, teda komora, kde bola „galeta s masťou“ a všetko, čo patrí do špajzy. Najviac času trávila rodina v strednej izbe. Pri stole sedávali návštevy. Varilo sa v zadnej izbe, tam sa aj jedlo sediac pri veľkom stole na drevenej lavici. V miestnosti bola almara, na ktorej mali starí rodičia pani Evy Kollárovej v malej skrine veľkú Pannu Máriu. Mladí manželia Sťahelovci spávali s deťmi v prednej izbe, dedko a babka pani Evy v strednej.  „Chleba je dar Boží a stôl musí byť čistý,“ spomína na starú mamu. „Babka vždy utierali stôl.“   Chlieb bol vždy zakrytý a pred krájaním sa pokrižoval. „A keď sa stará mama modlila, vždy sa k Panne Márii otočila, prežehnala sa, dedko si dal za kalíštek, do ktorého si dával ďumbier na špičku noža.“
Sťahelovci boli sedliaci a tvrdo pracovali. Mali role, kravy, koňa. Štefan si kúpil sejačku a ako pomáhal dedinčanom. Keď niečo zarobil, prikúpili Sťahelovci ďalšiu roľu.  Súčasťou dvora boli maštale a oproti nim plevinec.

Vojna

Hoci prišla vojna, život šiel v dedine ďalej. Ľudia obrábali svoje polia, starali sa o zvieratá, dopestovali a dochovali, čo len mohli, aby mali čo jesť. „Život musel ísť ďalej s rizikami, čo sa kedy komu stane, kde kto koho zastrelí, keď príde nálet a budete na ceste či na roli, niet sa kde schovať,“ spomína pani Eva na slová matky.  Keď išli ľudia z litánií z kostola, prišiel raz veľký nálet a na dedinu dopadli bomby. Vtedy zahynulo niekoľko malých dievčat.  V dedine bolo plno vojakov. Aj nemeckí, aj ruskí, dokiaľ neprešiel front, bolo treba mať sa na pozore. Najmä matka pani Evy prežívala vojnu veľmi ťažko. „Nevedeli ste, kto čo vie a kto sa ako zachová,“ vysvetľuje pani Eva. „Bola v neustálom strachu.“ A mala dôvod…

1944

V jeden večer, keď deti Sťahelovcov mali deväť, sedem a štyri roky, ktosi zaklopal na dvere.  Otvoril pán Sťahel. Za dverami stáli traja mladí muži a prosili, či by sa mohli v dome ukryť.  Štefan sa nerozhodoval sám. Zavolal ku dverám manželku.
Tá došla. Tri malé deti za sukňou. A teraz sa mala rozhodnúť…
„Mamka často spomínala, že jej prebleslo hlavou:
´Keď ich neschováme, niečo sa im stane, dozvieme sa to, ako s tým budeme žiť celý život. A  ak ich schováme a objavia ich, alebo to niekto udá, zomrie celá rodina.´
Tam sa nedalo sadnúť si a rozmýšľať. Museli okamžite konať.“

„Keď ich neschováme, niečo sa im stane,

dozvieme sa to, ako s tým budeme žiť celý život?

A  ak ich schováme a objavia ich, alebo to niekto udá,

zomrie celá naša rodina…“

 

 

Do domu vkročili traja mladí muži. Tú prvú noc u Sťahelovcov aj prespali. Potlačili sa. Rodina sa uložila v jednej izbe, siedmi ľudia, a oni traja v druhej: Henry Lövinger, pán Bubi a pán Šimkovic.

Bezpečnejšie miesto

V dome nemohli byť traja muži dlhšie ako jednu noc. Na druhý deň ich naložili Sťahelovci na voz sena a previezli do „hajlochu“ vo vinohrade, teda do akejsi šopy, kde išli akože vyložiť seno. Vinohrad mala rodina za dedinou. S jedlom ich tam nechali jeden deň a uvedomili si, že keď budú chodiť do hajlochu často, aj keď vo vinohrade už nebude práca, bude to veľmi nápadné. Nechali ich tam teda len jednu noc a potom sa rozhodli, že ich ukryjú v rozostavanom dome. To bolo dobré miesto. Dom dokončovali vo vnútri priebežne aj počas zimy, takže keď aj niesli jedlo, nič na tom nebolo zvláštne.

Dom, ktorý si Sťahelovci počas vojny stavali. Foto: Marek Kuboš

V novom dome boli vpredu situované dve veľké izby a chodba. Na konci chodby miestnosť, plánovaná ako špajza. Kolmo na ňu bol zasklený gánok, z ktorého sa šlo do kuchyne a ešte do jednej  izby. Štefan Sťahel presťahoval troch mužov do budúcej špajzy. Tá bola úzka a dlhá, ako špajzy bývajú, zrejme 1,5 x 2 metre. Tento úzky priestor bol ich spálňou, kuchyňou, toaletou, jednoducho všetkým.  Štefan Sťahel poskytol trom mužom jedlo, ako toaleta slúžili vedrá. Mali tam „strožochy“, teda matrace plnené slamou. Tie sa kedysi dávali do postelí.
Pán Sťahel premýšľal, či do domu náhodou niekto nepríde. Špajzu pre istotu zamkol. Muži zostali ukrytí za zamknutými dverami.


Anna Sťahelová

Anna Sťahelová sa starala počas niekoľkých mesiacov o desiatich ľudí. Jej manžel, tri deti, rodičia, to bolo aj s ňou sedem osôb. A k tomu traja ukrývaní muži. Desiatim navariť, oprať, upratať…
Jedlo pre prenasledovaných Židov nosila pani Anna do novostavby na káričke vo veľkých mliekarenských nádobách s poklopom. Mlieko od kravy, domáci syr, maslo doma namútené v mútniku. A každý večer sa do nedostavaného domu vracala, aby všetko vyčistila.
Častokrát od ukrytých mužov odchádzala so slzami v očiach.  Bolo jej ľúto, keď ich tam videla. Vždy hovorila: „Čo je to za dobu, keď sa pre nič, za nič niečo takéto deje? Nikomu neublížili, nič neurobili, nebol stíhaný konkrétny človek za niečo konkrétne, ale proste za svoju vieru!“

Nemeckí vojaci

Do dediny prišli nemeckí vojaci a bežne chodievali na hliadky aj do domov. Objavili sa hocikde. Aj do nového domu chodievali s pánom Sťahelom. Prehliadali každý kút, až prišli k dverám špajzy. Boli zamknuté.  Nemeckí vojaci sa pýtali, čo za nimi pán Sťahel ukrýva. Vyhovoril sa, že doba je zlá a ľudia kradnú, pomáhajú si, ako vedia, a preto náradie, ktoré používa pri stavbe domu, zamkol do tejto malej miestnosti. Vojaci sa s touto odpoveďou uspokojili. Vyšli z domu. Jeden z nich začal strieľať na vrabce.

Muži za zamknutými dverami nevideli, čo sa deje vonku. Počuli len výstrely. Keď nemeckí vojaci odišli a pán Sťahel otvoril dvere, naskytol sa mu hrozný pohľad:  Všetci traja boli bledí ako steny a veľmi rozrušení. Pán Bubi bol roztrasený.

„Viete si predstaviť, čo prežívali tí muži v tej špajze,“ hovorí pani Kollárová. Pán Lövinger vždy spomínal, že si myslel, že pána Sťahela zabili. Zároveň si pán Sťahel uvedomil, že ak by sa Nemci znova do domu vrátili a opäť nájdu malú miestnosť zatvorenú, on sa bude vyhovárať na to, že by mu mohli ukradnúť náradie, bude to ďalšie riziko. Tak znova premýšľal, čo urobí, aby sa traja muži zachránili.

Pivnica

Nový dom bol sčasti podpivničený a do pivnice sa vchádzalo zvonku, z tzv. žombory. Do žombory sa išlo z „nálepku“, teda z vyvýšenej vybetónovanej časti pod strechou, ktorá tento nálepok prekrývala. Z nálepku sa išlo teda do „žombory“ a tam bol veľký poklop na pántoch, ktorý sa vyklopil a nadol viedli schody do pivnice. Z pivnice viedlo okienko do „gánku“, teda na chodbu v obytnej časti domu.
Pivnica bola dobrým úkrytom pre troch mladých mužov. Poklop sa teda za nimi zatvoril, pán Sťahel ho prikryl dekou alebo menším kobercom a pred okienko v chodbe postavil dosky, aby ho nebolo vidieť. Vetranie teda traja ukrývaní muži v pivnici mali. A nik nemohol tušiť, že sú tam. Pán Sťahel sa staral o to, aby nik neprišiel na to, že sú v dome.

Lövingerovci a Sťahelovci

Pán Lövinger žil počas vojny v Nitre a staral sa o jeho najstaršieho synovca, syna jeho sestry, ktorá bola s manželom a dvoma mladšími synmi deportovaná do koncentračného tábora. Pán Lövinger, Bubi Roth a pán Šimkovic si chceli zachrániť život a utekali z Nitry. Schovali sa v Cabaj-Čápore. Mali veľké šťastie, že zaklopali na dvere Sťahelovcov.

Chaya (Hanka) Lewis, dcéra Henryho Lövingera nahrala svoje spomienky na mobilný telefón. 

 

Po vojne sa pán Lövinger zoznámil s manželkou Gizkou, mala už 25 rokov a chcela sa vydať, hľadala si pobožného muža. Zoznámil ich spoločný kamarát na futbale. Po svadbe predstavil Henry Lövinger svoju manželku rodine Sťahelovcov. Mali spolu dve deti, dcérku Hanku a syna Milana.  Pani Gizka Altmannová spomínala, že sa so Sťahelovcami stali dobrí priatelia, keď sa niekto ženil, vydával, vždy sa stretli a obdarovali. Na narodeniny pani Sťahelovej vždy pani Lövingerová upiekla tortu. Výborné torty piekla! Na Sťahelovcov sa pamätá aj jej dcéra Chaya /Hanka/, ktorá dnes žije v Jeruzaleme. Vždy keď prišli Sťahelovci do Nitry na návštevu, doniesli ovocie, na ktorom si deti pochutili. „Cítili sme sa ako rodina, lebo sme boli rodina,“ hovorí pani Hanka.

 

Emigrácia

V roku 1965 Lövingerci emigrovali do Rakúska a odtiaľ do Ameriky. Žili v Clevelande, odkiaľ písali listy. Stále písali, ozývali sa. „Stojí v svätých písmach: Kto zachránil jeden ľudský život, akoby zachránil celý svet. Vy ste troch zachránila a celá vaša rodina je zapísaná do knihy večného života medzi spravodlivými tohto sveta.“ /citované z listu/

1988

S pani Sťahelovou sa videli Lövingerci v osemdesiatych rokoch, zrejme v roku 1988, keď boli Lövingerovci na liečení v Piešťanoch. Pani Eva Kollárová na tom stretnutí bola. Všetko pospomínali, pán Lövinger sa veľmi zaujímal o pani Annu Sťahelovú.

Pani Kollárová spomína, že si vtedy posadil jej mamu na kolená a jej, dcére, povedal: „Vieš, Evička, toto je aj moja mama, nielen tvoja. Moja mi život dala a táto mi ho zachránila. A to sú momenty, že to sa nedá zabudnúť.“

„Cítil, že to bola jeho druhá mama. Jeho mama mu dala život, pani Sťahelová mu zachránila život,“ hovorí Chaya Lewis.

Kontakty po rokoch

Na isté obdobie sa kontakty prerušili. Oveľa neskôr, asi v roku 2015 sedela pani Kollárová so svojimi dospelými deťmi v obývačke a spomínala na Lövingerovcov. Vtedy sa jej syn rozhodol, že ich vyhľadá. Našiel cez internete kondolenčné oznámenie, kde stálo:´pri príležitosti smrti môjho manžela Henryho Lövingera´. Našiel mailovú adresu na syna pána Henryho Marka Lövingera, ktorý je psychiater a má svoju kliniku, napísal mu po anglicky. Mark mu odpísal a preposlal mail svojej mame Hanke do Izraela. Tak sa dozvedela aj dcéra Sťahelovcov Eva Kollárová, že keď 93-ročný pán Lövinger zomrel, Hanka, ktorá sa teraz vola Chaya Lewis, si zobrala mamu k sebe do Jeruzalema.

Niekoľko posledných rokov si pani Kollárová s Gizkou Lövingerovou telefonovali. Volali stále. Vypytovali sa, zaujímali. Pani Hanka dodnes hovorí, že sú ako rodina celej rodine Sťahelovej povďační. Pán Lövinger nikdy nezabudol na časy vojny. „Do konca života sa trápil otázkou, ako ľudstvo mohlo byť také kruté. Len pár ľudí zostalo ľuďmi. O Sťahelovcoch hovoril vždy s láskou, ako sa bezodplatne starali o troch židovských mužov v malej špajze. Ako pán Sťahel doniesol jedlo v hlbokých vreckách. Ako pani Sťahelová prišla každý večer a čistila ich kýbel.“

Eva Kollárová

Pani Kollárová rozpráva príbeh svojich rodičov a starých rodičov a pritom hodnotí: „Tak vám poviem, mať tri deti a pritom sa človek dostane do takejto situácie, neviem, ako by som sa zachovala… Vôbec nemôžem povedať, že by som urobila to isté.“  Na rodičov hrdá a obdivuje ich odvahu.

„Takí ľudia sa nenarodia často na svete, že majú srdce zo zlata,“ spomínala na slová svojho manžela pani Gizella Lövingerová.
Slová Gizelly Lövingerovej, ako ich nahrala jej dcéra Chaya Lewis na mobilný telefón v roku 2018.

Pani Gizka Lövinger zomrela v Jeruzaleme v auguste 2018 ako 96-ročná.

 

(c) Dagmar Mozolová
Ak by ste chceli použiť akékoľvek informácie z článku na komerčné účely,  prosím, kontaktujte ma. 

Text autorizovali Eva Kollárová, dcéra Sťahelovcov a Chaya Lewis, dcéra Gizelly a Henryho Lövingerovcov.

 

Komentáre sú uzavreté.