Dvere otvára pekná žena vo vzdušných zelených šatách. Ryšavé vlasy jej padajú na plecia. Rezkým krokom ma vedie do obývačky. Tipovala by som jej oveľa menej rokov, ako má. Určite by som nepovedala, že sa narodila v roku 1943.
Usádzam sa vo veľkej obývačke mníchovského bytu. Časť, kde pani Marianna žije, vyzerá pokojná. Na rodinný život ideálna. Pani Marianna sa narodila v Košiciach a jej manžel Ivan v Humennom, kam sa rodičia presťahovali zo Sniny s nádejou, že sa tam môžu lepšie ubrániť pred pogromom, ktorý na Židov prichádza. Rozprávame sa po slovensky. Na stole je pripravené jedlo – slovenská haruľa /zemiaková baba/ s kaviárom. Netypická kombinácia, ale chutná. A vynikajúci koláč. Hneď si pýtam recept.
Bergidovci
Marianna a Ivan Bergidovci žijú v Nemecku od roku 1968. Obklopuje ich mnoho kníh, stále sa vzdelávajú, študujú ešte aj v tomto veku na univerzite.
Ivan Bergida
Vojna bola pre rodinu Ivana Bergidu osudná. Ukrýval sa s rodičmi a starou mamou v lese niekde pri Liptovskom Mikuláši so skupinou ďalších ľudí. Bolo ich okolo osemdesiat. Keď sa priblížil front, pokúsili sa prejsť na oslobodenú stranu, ale keďže stará mama nevládala, Ivanovi rodičia sa rozhodli, že zostanú s ňou. Všetkých ostatných na ceste za slobodou chytili a zastrelili. Bergidovci so synom Ivanom a starou mamou prežili a boli oslobodení. „O tej dobe sa doma nerozprávalo,“ hovorí pán Ivan. Zopár slov na tému vojny padlo len keď prišla návšteva a spomínalo sa. Raz sa jeho mama vyjadrila, že keby bola vedela, čím všetkým bude musieť prejsť, bola by svoj život ukončila. „Muselo to byť veľmi ťažké. Keď som plakal, lebo som bol hladný, išla mama so mnou hlbšie do lesa, aby ma nikto počul. Varila mi čaj z kôry stromov,“ skladá pán Ivan útržky spomienok. Po vojne sa jeho rodičia vrátili na východ a mali ešte dve deti, dcéry.
„Svet nie je taký pokojný, ako by si človek prial. Tí mladší si už neuvedomujú, aké je vzácne žiť v mieri. Vznikajú znova konflikty a boje a ľudia znova umierajú, kým tá bolesť nebude tak silná, že na chvíľku prestanú. Či to bude niekedy lepšie, neviem,“ premýšľa nahlas Ivan Bergida.
Marianna Bergida
V obývačke u Bergidovcov visí na stene obraz. Dedičstvo. Je na ňom namaľovaná stará mama pani Marianny, otcova mama. Dáma v bielom. Starý otec ju dal namaľovať po jej smrti. Zomrela v roku 1920, keď mal otec Marianny osemnásť rokov. Starý otec sa znova oženil a rodina bola veľká: sesternice, bratranci, ujovia, tety. Všetci zahynuli. Po vojne sa z koncentračného tábora domov vrátil len Mariannin otec a jeho nevlastný brat, syn druhej manželky jeho otca. Mama a staršia sestra zomreli.
„Najprv som bola len ja s otcom,“ spomína si na tie časy pani Marianna. „Potom prišiel do rodiny Ivan.“ Bergidovci majú dnes dve deti a šesť vnúčat.
A predsa ešte niekto blízky prežil vojnu aj s malou Mariannou.
Eržike
Kvôli nej som merala túto cestu. Aby som sa dozvedela o žene, ktorá vyniesla bábätko v košíku z geta a starala sa oň ako o vlastné, a aj keď sa vrátil Mariannin otec, neopustila rodinu, ale bola dievčatku vždy nablízku. Ich cesty sa rozdelili, až keď sa Marianna už ako vydatá žena odsťahovala do Nemecka.
Marianna si svoju mamu nepamätá. Mala len štyri mesiace, keď ju táto odvážna žena zverila dievčaťu, ktoré jej v domácnosti pomáhalo s deťmi.
Mama vybrala dobre. Statočná mladá žena chránila Mariannu ako vlastnú dcéru.
„Nemala som mamu,“ hovorí pani Marianna. „Ale Alžbeta Štephányová ňou v podstate bola.“
Príbeh o záchrane Marianny Bergidy si môžete vypočuť z archívu RTVS.
Komentáre sú uzavreté.