Autor

Dagmar Mozolová

Prehliadanie

Milí priatelia, nenechajte vaše dve percentá štátu a vytvorte so mnou poklad.

Už deväť rokov sa stretávam s úžasnými ľuďmi a prinášam vám krásne príbehy v cykle Encyklopédia spravodlivých. Ale nesmú zostať len v rozhlasovom archíve. Je potrebné urobiť viac.

Založila som OZ Testimonium, aby sme na kameru zaznamenali príbehy o statočných Slovákoch, ktorí zachraňovali ľudí počas vojny, aj príbehy zachránených prenasledovaných Židov.

Chcem nakrútiť všetkých, ktorí si pamätajú a ešte sú medzi nami. To je priorita. Čas sa kráti…Prečo to robím?

1. Vytváram archív pre ďalšie generácie. Onedlho si už tieto príbehy budeme môcť len pozrieť. Je preto nesmierne dôležité tých užasných ľudí zaznamenať a ich svedectvá zachovať.

2. Chcem tieto príbehy spracovať a priniesť do škôl.. Vznikne databáza mnohých príbehov, po ktorých budú môcť siahnuť pedagógovia kdekoľvek na Slovensku a premietnuť ich študentom na hodinách etiky, dejepisu či náboženstva. Tak odovzdáme posolstvo ďalšej generácii.

Vďaka Nadácii SPP a prvým darcom, ktorí nám darovali príspevok vlani, sme nakrútili za tri roky 40 príbehov. Teraz ich chceme začať spracúvať a samozrejme, nakrútiť ďalšie.

V roku 2022 chcem vycestovať do mnohých rodín na Slovensku aj do Izraela a Kanady, aby som s profesionálnym štábom zaznamenala žijúcich svedkov udalostí z obdobia holokaustu.

Zároveň už rozbiehame spoluprácu s úžasnou odborníčkou, vďaka ktorej vznikne metodický materiál pre pedagógov a verím, že sa tento môj projekt dostane aj oficiálne pod Ministerstvo školstva.

Prosím, podporte nás dvoma percentami a staňte sa tak súčasťou krásneho diela.

Ak sa to podarí, budete si môcť pozrieť napríklad aj príbeh o záchrane Friedovcov.

OZ Testimonium
Hlboká cesta 11, 90025 Chorvátsky Grob
IČO 52070867
SK63 0900 0000 0051 6387 7483 GIBASKBX

Príbeh o záchrane Denisy a Vierky pani Pellerovou v Spišskej Novej Vsi

21 mesiacov prežili v horách. Ale boli aspoň spolu ako rodina.  Potom sa ich cesty rozišli. Otca Aurela Rosentala zobrali do koncentračného tábora, matku Martu do väznice. Neskôr ju zavraždili. „„My dve sa už neuvidíme. Nezabudni na mňa,“ to boli  slová, ktorými sa s malou dcérkou lúčila. 
 
Vierku a Denisku zobrala k sebe domov pani Pellerová zo Spišskej Novej Vsi. V jej dome sa obe sa zachránili. Po vojne sa vrátil otec. 

V lete 2021 som mala možnosť navštíviť s pani Denisou rodinu jej záchrancov a miesta, na ktorých sa udalosti odohrali. Našli sme pamätník, kde bola zavraždená jej mamička. 
 
Je bolesť, ktorá nezmizne nikdy. 
Hlboko obdivujem ľudí, ktorí sa vzopreli a napriek tomu ťažkému, čo prežili, dokázali žiť plnohodnotný život plný posolstva. Taká je pani Nikodémová.  
 
Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

Príbeh záchrany Petra Lipu a ďalších detí medzi sirotami v Kláštore pod Znievom

V roku 2015 som sa stretla so sestričkou Vilmou Čermaňovou z Kongregácie školských sestier de Notre Dame. Rozprávala mi o sirotách, o ktoré sa pred vojnou v kláštore starali a počas vojny sa medzi ne ukrylo aj niekoľko detí, ktorým hrozilo nebezpečenstvo. Medzi nimi aj Peter Lipa, náš úžasný džezový spevák, hudobnîk, ktorého mamička bola katolíčka a otecko židovského pôvodu.

Pán Lipa pred tými rokmi nechcel o tom hovoriť, ale na jeseň 2021 sme sa stretli.

A tak som otvorila príbeh z kláštora v Kláštore pod Znievom a Prešova o statočných ženách a strate otca.

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

Príbeh záchrany rodiny Reichentalovej vďaka statočným ľuďom z Merašíc

Mária Candráková z Merašíc sa narodila v roku 1929 a keď mala šesť rokov, kočíkovala malé bábätko, Tomáša Reichentala. Jej otecko bol „bírešom“ na hospodárstve Reichentalovcov v dedinke Merašice, staral sa o hospodárstvo, o kone, robil, čo bolo potrebné. Reichentalovci mali aj obchod a Tomi Reichental má dodnes krásne spomienky na rané detstvo. Žiaľ, ako šesťročného ho vyhodili zo školy, a tak musel ísť do Nitry do židovskej školy, kde prvýkrát zakúsil nenávisť – deti doňho hádzali kamene, pľuli. Potom sa začali deportácie a zobrali aj jeho babičku a dedka, to boli udalosti, na ktoré sa nedá zabudnúť.

Svoj príbeh napísal do knihy Chlapec z Belsenu, pretože hoci jeho rodine pomohli statoční ľudia, medzi nimi aj rodičia pani Candrákovej Ďurejovci, nakoniec sa dostal s mamou a bratom Mikulášom do koncentračného tábora. Rodina Reichentalová prežila – otec, mama, dvaja bratia. Žiaľ, 35 ďalších rodinných príslušníkov sa z koncentračných táborov nevrátilo.

Príbeh o ceste rodiny Reichentalovej za novým životom rozprávajú Tomas Reichental a Mária Candráková.

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

Príbeh o záchrane Veroniky Engelovej rodinou Jakubovou z Humenného.

Mária Jurušová mala v roku 1944 sedemnásť rokov, keď musela s rodičmi a súrodencami odísť z Humenného do dedinky Ptičie. Blížil sa front a boli evakuovaní. Akurát vychádzali z kostola, keď pred domom, v ktorom bývali, zastal voz. Prišla jej najstaršia sestra Margita a doviezla malé dievčatko, ktoré sa volalo Veronika.Veronika mala v tom čase šesť rokov a jej oboch rodičov deportovali do koncentračného tábora. Ona sa vtedy hrala u susedov s deťmi, a tak sa vyhla deportácii. Služobná Mariška ju doviedla z Michaloviec do Hrušova k známym jej rodičov, veľkostatkárom Garajovcom.

Avšak Veroniku v Hrušove ľudia poznali, keďže sa rodiny často navštevovali. A tak ju Mariška, ktorá u Garajov slúžila, zobrala k svojím rodičom Jakubovcom.

Veronika sa takto zachránila, ale jej rodičia sa nevrátili. Po vojne odišla bývať k rodine a Jakubovci nikdy nezabudli na dievčatko, ktoré sa stalo na istý čas ich ďalšou dcérkou. Mária Jurušová ju dodnes spomína ako svoju malú sestričku.

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

Príbeh o záchrane Katky v rodine Urbanovičovcov.

Alžbeta Horáková má 98 rokov a v spomienkach sa často vracia do čias, keď do jej rodiny pribudla malá Katka. Pani Horáková v tom čase bola slobodná a pracovala v rozhlase.

Dozvedela sa o malom dievčatku, ktoré malo v máji 1944 rok. Jeho mamička Aurélia opustila Katku aj jej dvoch súrodencov a musela sa ukryť, lebo jej hrozila deportácia. Ich otec Ján Balaďa, rozhlasák, išiel do Banskej Bystrice, kde pracoval v povstaleckom hnutí.

Najstaršiu Vierku si zobrali Šimkovci, stredného Ivana hlásateľka Zlata Pavlisová a najmenšiu Katku zobrala po dohode s rodičmi k sebe domov, do Urbanovičov, Alžbeta Horáková.

Svoje spomienky vyrozprávali Alžbeta Horáková a Katarína, rod. Balaďová.

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

O záchrane viacerých ľudí v rodine Kováčovej z dedinky Opatove nad Žitavou pri Zlatých Moravciach /dnes Žitavany/.

Príbeh z obdobia vojny rozpráva slovenský spisovateľ Mišo Kováč Adamov.

Mal 11 rokov, keď k nim prichádzali rôzni ľudia. Zostali jednu noc, dve, tri, niektorí týždeň a išli ďalej. A raz prišli tri tetušky. Tie zostali asi pol roka. Písal sa zrejme rok 1942 a keď utíchli deportácie, odišli k svojim rodinám. Ich synovia mali výnimky ako hospodársky dôležití Židia. A potom vypuklo povstanie a pre Židov to znamenalo, že sa musia ukrývať.

Tri tetušky prišli do Kováčov znova. Tentokrát už aj so synmi, s nevestami, deťmi, po čase mladí odišli a u Kováčov zostali tri staré panie a jedna nevesta s dcérou.

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

 

Príbeh záchrany Yuliany Gero, jej rodičov a starých rodičov na Liptove.

Spoznávať príbeh svojej rodiny, keď už nie sú na svete tí, ktorých by sa dalo popýtať, je vzácnosťou. Pani Ľuba Medveďová už nemá rodičov, ani sestra Emília, ktorá preložila z poľštiny Na skle maľované, už nie je medzi nami. Ale je tu pani Julka.

Yuliana Gero sa narodila v roku 1938. Na niektoré udalosti si spomína ona sama, o mnohých skutočnostiach vie vďaka denníku starého otca z roka 1945. Ako odišli z Prešova na Liptov, ako otec pracoval, lebo mal výnimku, ako bývali v rôznych dedinách, ako im vystavili falošné papiere a našli bezpečie u Rudolfa Fronka v Liptovskej Kokave.

A niektoré skutočnosti sme vypátrali. Miesto, kde sa ukrývala, meno babičky, ktorá sa o ňu starala, okno, cez ktoré sa pozerala šesť mesiacov.

A ľudia sa nám môžu stať blízkymi, ani nevieme ako.

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

Príbeh záchrany zubného lekára Dezidera Takáča a jeho manželky Edity v rodine Zaťkovej a Lopašovskej v Bučanoch. 

Pani Mária Ščibravá sa narodila v roku 1932 v Bučanoch a jej rodičia Margita a Ján Lopašovskí, strýko a teta Zaťkovci a babka s dedkom zachránili cez vojnu zubného lekára z Trnavy Dezidera Takáča s manželkou Editou. Veľmi dobre si všetko pamätá.

Jej mamička bola krajčírka, ako 16-ročnej jej kúpili šijací stroj a Margita šila nielen kroje, ale aj obliečky na periny. Margita mala svadbu v ten istý deň ako jej dve sestry – Mariša a Viktória. Bolo to v roku 1925. Margita mala nasporené peniaze a kúpila si dom, ktorý stál vedľa rodičovského domu. . Dom bol starý, so slamenou strechou, malé okná. V tom dome bola pec, kde rodina piekla chlieb. Neskôr v ňom spravili maštaľ a elektrické osvetlenie. Do rodičovského domu sa vrátila aj sestra Viktória s manželom, ktorí potom spali v tom dome, kde bola pec.

Rodina dobre poznala zubného lekára Dezidera Takáča z Trnavy. Všetci boli jeho pacientami a vznikol medzi nimi krásny vzťah, pán Dezider Takáč chodieval k nim na návštevu. Keď prišiel čas deportácií, rodina sa rozhodla, že svojho priateľa zachráni. Dezider Takáč s manželkou sa dlhý čas ukrýval v izbe v starom dome.

Príbeh z obdobia vojny rozpráva očitá svedkyňa Mária Ščibravá a dcéra Dezidera Takáča Karolína Takáčová.

Mária Ščibravá si ju pamätá ako bábätko, ale na dlhé roky sa vzťahy pretrhli. Až nedávno sa opäť obnovili.

Na fotke je Karolína Takáčová s Máriou Ščibravou. Na druhej zachránený Dezider Takáč s dcérkou Karolínou.

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.

Záchrana rodiny Friedmannovcov z Liptovského Mikuláša u rodiny Fiačanovej v Galovanoch.

Adam a Mária Fiačanovci mali tri deti. Gazdovali na svojom v dedine Galovany neďaleko Liptovského Mikuláša. Pán Fiačan pracoval vo francúzskych baniach, aby si mohol kúpiť polia a postaviť dom. Rodina bola sebestačná a počas druhej svetovej vojny deti už boli dospelé, s rodičmi zostala žiť už len najstaršia dcéra Mária, ktorá bola v tom čase vydatá. Jej manžel Oto však bojoval na fronte.

Mária Hradská, rod. Fiačanová pracovala v krajčírskej dielni, ktorej majiteľom bol Viliam Friedmann. Prezidentská výnimka ochránila pred prvou vlnou deportácií v roku 1942 aj jeho manželku Zlaticu a deti. V roku 1944 sa však už s piatimi deťmi a starou mamou Hanou museli ukrývať. Najprv v dedinke Iľanovo, potom v bunkroch v Tatrách a nakoniec vyhľadali s prosbou o pomoc Máriu Hradskú a jej rodičov Fiačanovcov.

Pomôcť neodmietli a ubytovali ôsmich ľudí vo „vaškuchyni. Po čase sa u rodiny ubytoval aj nemecký dôstojník.

Príbeh z obdobia druhej svetovej vojny rozpráva dcéra Márie Hradskej Vlasta Lehotská /na fotke/.

Foto: Dagmar Mozolová

Príbeh bol odvysielaný v Rádiu Slovensko.